Mohol to byť zaslúžený hanopis na Andreja Danka ako produkt negramotného prostredia SNS. Práve tam v minulosti mali za poslanca Vincenta Lukáča, ktorý si myslel, že po zvolení do parlamentu je členom vlády.
Keď sa totiž prezident zo summitu východného krídla NATO ozval, že sa nebudeme brániť zvyšovaniu obranných výdavkov na 3,5 plus 1,5 percenta HDP, Danko to nemohol nechať tak. Vo videovýdumke zhrnul, že je to veľa peňazí, Ukrajinci Rusov provokovali, a sfúkol EÚ, že jej „chýba akýkoľvek koncept“.
Tam majú, bruselskí červožrúti!
Možno nerozumiete, čo majú záväzky členov NATO spoločné s EÚ, ale ani nie ste predsedom SNS. Lenže Danko sa aj nemýlil. Jednak EÚ skutočne nemá koncept riadenia NATO, ale najmä: 3,5 plus 1,5 percenta HDP sú obrovské zdroje, preto je Pellegriniho záväzok skutočne prekvapivý a žiadal by si vysvetlenie.
Nie je tajomstvom, že v takmer všetkých „mimoamerických“ krajinách NATO, azda s výnimkou Poľska, je tlak Donalda Trumpa na také drastické zvyšovanie výdavkov predmetom veľkého diskomfortu. Aj si uvedomujeme, že sme vo veci vlastnej obrany asi všeličo zanedbali, ale zasa až toľko?
K tomu si vezmime slovenské fiškálne podmienky, keď minister financií verejne hovorí, že krajina balansuje na hranici priazne veriteľov, bez ktorej skončí v bankrote. (To je málo vídané, strážcovia pokladnice skôr hovorievajú, že všetko je v najlepšom poriadku, ale niekedy je vôľa vynadať opozícii silnejšia.)
Inými slovami, Danko má pravdu, že obrovské výdavky sa nevyhnutne musia prejaviť na životnej úrovni občanov. A v takej situácii ústami prezidenta povieme, že budeme hľadať kompromis, ale keď to teda musí byť, tak my to dáme, nech to stojí, čo to stojí?
Mimochodom, to ešte Danka milosrdne zradila analytická jednotka SNS, ktorá mu v podkladoch uviedla, že 3,5 percenta HDP je „skoro 3,5 miliardy“. Keďže objem slovenskej ekonomiky podľa všetkých dostupných metrík vysoko prevyšuje sto miliárd, bude sa to číslo dnes štverať skôr k piatim miliardám, o budúcnosti nehovoriac. Ale pssst!
Summity NATO sú čudné zviera. Slovenskú republiku na nich zastupuje prezident, keďže však nie je tvorcom ani garantom „reálnej“ politiky, kým tam niečo sľúbil, vypýtal si na to mandát vlády.
Keď Ivan Gašparovič v roku 2008 v Bukurešti podporil budúce členstvo Ukrajiny v NATO, bol to postoj druhej vlády Roberta Fica. (A aj preto sú dnes jeho reči, ako tým Západ provokoval Rusko, také nechutné.) Obdobne platilo, že keď Andrej Kiska súhlasil so zvyšovaním obranných výdavkov, nevymyslel si to sám v paláci.
Najprv sa doma prijala politická dohoda, potom ju prezident tlmočil navonok a nikto ju ďalej nespochybňoval. Lenže Pellegriniho záväzok obratom spochybnili ešte aj jeho bývalí straníci. Kým prezident povedal, že sa síce bude debatovať a hľadať, ale nakoniec prikývneme, oni to interpretujú ako voľnú úvahu.
Čiže: buď Pellegrini hovoril do vetra bez riadneho mandátu od vlády, alebo sa rád nechal oklamať Robertom Kaliňákom (pozná jeho lásku k zbrojným výdavkom), prípadne ho naozaj doslova oklamali. To platí v prípade, keď tento záväzok porušia, ale aj keď ho dodržia a zároveň ho využijú na kritiku spojencov.
Možno by stálo za úvahu nabudúce krotiť dychtivú túžbu opäť sa niekomu zapáčiť a najprv si vyžiadať explicitný a najlepšie verejný prísľub premiéra. Inak by to mohlo vyzerať, že garantov našej bezpečnosti nielen urážame, ale už aj klameme.
